A tak ja nepripravená rebelujem alebo nechať myšlienky slabnúť v snoch a iné múdre keci

(obrázok!) ktorý mám, ale nie je, lebo som ho neprefotila. A tak.

Neviem, či som už taká vnútorne zdeptaná alebo len pridlho odolávam tomu cukríku, ktorý provokatívne leží na stole. Anyway.

Je ťažšie hľadať negatíva či pozitíva? Ktoré sú viditeľnejšie a tiež, ktorých je viac? Ktorých sa ľahšie zbavíš?

A je to tu. Rozhodovanie.

Neviem sa rozhodovať, vybrať si tú správnu vec, ktorú treba urobiť alebo povedať. Všetko mi trvá večnosť a potom to ubíjanie sa je ďalšia večnosť sama o sebe. Napriek tomu však rozhodne viem, že dve najhoršie veci na svete si krúžia okolo mojej hlavy.

Dať niekomu možnosť sa rozhodnúť a čakať na rozhodnutie druhého.

Nechceš, aby niekto rozhodoval za teba? Si idiot. Alebo skrytý masochista. Alebo minimálne dostatočne sprostý, pretože zahodiť možnosť v konečnom dôsledku (ktorý vždy príde a vždy bude nakoniec zlý, aj keď by to doňho nikto nepovedal) zvaliť vinu a všetko zlé na druhú osobu je prejav zjavnej demencie. 

No ale potom tiež to skvelo euforické čakanie, kým sa niekto rozhodne urobiť... hocičo. Kým si spraví názor, kým ti povie alebo, čo je horšie, nepovie, čo chce, kým urobí, čo chceš ty... Alebo kým konečne skape.

A preto viva lat prekliate „je to na tebe“, či už na tebe tebe alebo tebe nie tebe.

Čo z toho vyplýva?
a) moja "skvelá nálada"

b) smiech nad poznámkami v mobile (ktorý z toho až tak nevyplýva, ale nikomu to nevadí)

c) pokoj, lebo stále viem, ako sa dýcha, a aplikujem to (pozn.: WCAR – Just Keep Breathing)

d) a....

,,I pokud máš lepru, můžeš stratit své škvrny.“

,,A né pokud si leopard?“

,,To máš jedno.“

,,No to teda nemám...“ Misfits (ten škaredý a ten vtipný)

e) a možno predsa len nádej, že, aj keď sa niekedy cítiš tak zle, akoby ťa niečo držalo dole, máš pocit, že tvoje srdce je kameň, ktorý sa potápa, že dni sú také tmavé akoby ani nebolo mrakov na oblohe... Dokážeš sa nad to povzniesť a nájsť svoju cestu. Môžeš utekať, zmeniť všetky odpovede. A možno len to, v čo budeš dúfať. (WCAR –Hope) Hej, dopriala som si poetickú chvíľku, zabite ma.
Už len čakám, kedy ma udajú z nedovoleného kopírovania ich skvelých textov a kým nebudú vyzerať ako teplí otcovia dobre hudby.

Takže teraz si tak sedím nelegálne v pracovni a zatiaľ, čo sú všetci zbalení... no ja sedím, ako som vravela. Idem preč a neteším sa, ale idem, lebo chcem. Ak to nemá logiku, tak sa zamyslite nad niečím iným a zamýšľajte sa dovtedy, kým vám nebude dávať logiku ani to. Zbohom, zatiaľ.

Čo som stihla od 19. mája

A pretože mám naozajstne nutkavú potrebu zhrnúť svoj skvelý život... Tak to aj urobím.

A.K.A. najdlhší článok v histórií.

(bez pesníčky to nie je ono: The 1975 - Sex )

Ako som už vravela, melancholicky a trochu pterodaktylsky som oslávila 16-ste narodeniny.

If you have a dream about you’re pterodaktyl, follow that dream! Pamätná veta.

Bola v Trenčíne na Noci múzeí, kde som chcela založiť vlastnú domácu výrobu dlaždíc a nechcela, aby ma matka strápnila pred celým hradom. Obidve túžby zostali nenaplnené.

Následne som sa zbirmovkovala (aleluja, zomriem svätá) a zabsolvovala z ničoho na koncerte spolu s Romanom a dvomi púpavami mojimi srdcovými.

(krásne stonky majú)

Upiekla neforemný vegetariánsky hamburger, ktorý som z trucu poctivo aj zjedla, a vykastrovala pár cesnakov. Smrť ich nenarodeným deťom.

Vyrobila za spolupráce mojej S. dva celkom nenositeľné, ale i tak jednotku prinášajúce modely, recyklovaného oblečenia. Prirodzené modelkovské ksichty som radšej neukázala, lebo by ma ešte profesionálky znenávideli.

Skamošila sa na exkurzií v Topoľčiankach s jedinou neprírodnou a neživou vecou – kamenným levom. Áno, strašne milujem rastlinky a prírodu, strašne...

Bola na dovolenke, čo preskočím, keďže je to nadlho.

Prežila si prvý tábor v živote, na ktorý hádam tak skoro nezabudnem z dôvodov, ktoré sú také hlúpe, že by som sa s nimi nepriznala ani neznámemu opitému či mŕtvemu bezdomovcovi z Aljašky.

A potom len fotila a nefotila, chodila a sedela, kupovala a nudila sa, veľa žrala a hladovala. Proste bežná prázdninová nuda.

Neviem síce presne prečo, ale tieto prázdniny by nemuseli nikdy skončiť. A možno viem, stal sa cez ne zo mňa iný človek, taký, ktorého mám radšej, možno až nezdravo.

Ten divný pocit mať tu samu seba ma opantáva a opantáva....
Dodatok 2, odstavec 10: Priateľka má za chvíľu meniny, jej heslo je: Fuck everything, má vlasy na chalana a nekonečne milujem jej správne rebelské názory na veci. Návrhy na darček?

Keď zomrieš... budeš mŕtvy

Nemôžem večer spať, pretože veľa rozmýšľam. Cez deň nemôžem rozmýšľať, pretože som príliš pri zmysloch. Ťažko sa nezainteresovaným predstavuje peklo tohto "perpetummobile" kolotočíka... Ale iné som chcela.
A zabudla, keďže som nad tým rozmýšľala v noci.
Tak si vymyslím nové, improvizácia je predsa v podstate odbor môjho nenúteného štúdia.
Rozmýšľam, čo sa vlastne stalo od toho 19. mája. Nič? Ale nie, našťastie, inak by som asi už dávno vypila špinavú vodu z maľovania. Ale nezabila by som sa, na to mám rebríček  pro a proti, ktorý jednoducho nepustí.

Za odchod zo špinavej stoky:
- vlastne ani neviem

Proti ceste do neba:
+ nevyskúšala by som... fakt veľa vecí
+ nemohla by som sa vrátiť do Amsterdamu (na zmrzku, logicky)
+ nenaučila by som sa bubnovať
+ a zomrela ako panna (niečo desivé muselo byť na konci)

Tak tak. A čo sa stalo? To be continued.

Don Broco - You Wanna Know

(tiež chcem vedieť, prečo chcem zimu, ale vadí mi, že je zimné leto)