A je to tu. Vlastne bolo. Deň, ktorý o pár rokov budem nenávidieť,
preklínať, nepriznávať sa k nemu... Ale zatiaľ mám vrásky len od smiechu,
takže... čo si priať?
Možno vkus? Možno čas? Možno lieky na lenivosť... A možno len byť neviditeľná a môcť sa na toto všetko vykakať krásne zatočeným neviditeľným hovienkom.
Možno gumu na moje mladšie ja? Áno, to by ma potešilo najviac. Nejde o to, že som občas bola sprostá, nudná, mimo a nevhodná, len ma znepokojuje to zistenie, že ak by som niekedy stretla moje mladšie ja, tak by som mu s najväčšou pravdepodobnosťou priviazala balvan o nohu a hodila ho do najbližšej "čistej" rieky. Ale koniec koncov, dá sa aj s týmto žiť, len je to trochu ťažšie.