Denník nádejnej sarkastičky.

Vypisovala som si údaje na prednú stranu diára, inak je pekný, bledomodrý s geometrickým prežitkom jeleňom na obale, a čítala som a tešila sa, aká som bola, keď som bola a nie teraz, keď som. Jahody sú fajn, ale sú dlhé, akési ospalé, neotvorené a... sú to príčiny, prečo sa v tých článkoch už nevidím? Kedysi som písala vtipne, aspoň pre môj interný humor, a tak mi to zachýbalo. Zabudla som. Už nič neprirovnávam k masochistom a nemyslím si, že, čo napíšem, je svätosvätá pravda zoslaná z nebies na moju hriešnu antihomofobickú hlavu. Vlastne som inšie nechcela, len si tak porozprávať, aby bolo všade jasno, že viem, že viete, že nie ste (tu) a ja už tiež nie som (taká). Ale skúsim na sebe zapracovať, alebo... nie? Kupodivu som sa nezmenila za tie dva roky až tak moc a to som si myslela, že som stále lepšia normálnejšia.

viem všetko zbytočné, jem všetko nestráviteľné, počúvam to pre uši neakceptovateľné a rozprávam sa sama so sebou ..... takže som ešte neznesiteľnejšia a zmätenejšia ako test bez možností ABCD

Ale na rozdiel od môjho minulého ja som sa naučila robiť html stránky na prijateľnej úrovni, začala čítať anglické knihy, nechala šatám a sukniam prikradnúť sa do mojej skrine, dozvedela sa o sebe, že o mne vedia len to, že super kreslím, naozaj som kreslila a písala na tričká a našla v sebe trpezlivosť, aby som si neošmákala vlasy hneď za pár sekúnd niekde za rohom vlastnej izby ako žiadostivo-nahnevaný pán Hyde. A v neposlednom rade som sa naučila (a znenávidela) vyjadrovanie tridsaťdvaročného chlapa, ktorý sa chce vcítiť do sedemnásťročného, to celé v českom preklade - Phoebulka, ostopéro, semo tamo.... čo je ten správnenezmyselný koniec.

Ale urobila som to pre spomienky. A pre Baltimore.

Čo som robila?
... kreslila si po rukách, zisťovala z sms-iek, kde som, s maniackou zaujatosťou si ničila ušné bubienky, smiala sa na "pičesovi", kaproch, kaprovaní a iných anglicky-vtipných slovách, bola v Pompejách, zistila, že zlo ma nikdy nebude milovať, nasledovala tmu, znepriatelila si dušu aj krv, tancovala v mysli a spievala už, bohužiaľ, nie tak imaginárne. Vdychovala mandarínkovú vôňu malých víťazstiev a prehry nechala potupne kráčať až za vlastným tieňom, viedla rozhovory vo vankúšoch a hrala sa s prstami, tešila sa z vecí, ktoré nikdy nebudem mať, myšlienkami bola vo hviezdach a telo nechala potulovať sa, kde len okolnosti chceli. Kupovala čokoládu všetkým, ktorí ma museli počúvať, aj sebe, porovnávala a prišla na to, že všetko je vo svojej podstate rovnaké, nechala bolesť lúhovať v momentálne pokojnej hlave, až kým nezostala rozmočená a bez chuti... A neumyla si vlasy, mala hlavybolesť, rozfúkala nánosy prachu, z ktorých som zrejme aj chytila alergiu na minulosť a bola príjemne prekvapená... vlastne všetkým, pretože nič, čo bolo dobré buď nezostalo alebo nezmenilo svoju formu.
Ale hej, bolo mi dobre. A myslím, že ešte je.

A tiež sme si s kamoškou založili spoločný blog, lebo... lebo neviem, mali sme chuť na špagety.
http://the-black-strawberries.blogspot.sk/
Tým pádom si zrejme beriem caky-paky a zostanem na dobu len tam, predsa len nemám toľko fantázie na dva blogy.

A tak ja nepripravená rebelujem alebo nechať myšlienky slabnúť v snoch a iné múdre keci

(obrázok!) ktorý mám, ale nie je, lebo som ho neprefotila. A tak.

Neviem, či som už taká vnútorne zdeptaná alebo len pridlho odolávam tomu cukríku, ktorý provokatívne leží na stole. Anyway.

Je ťažšie hľadať negatíva či pozitíva? Ktoré sú viditeľnejšie a tiež, ktorých je viac? Ktorých sa ľahšie zbavíš?

A je to tu. Rozhodovanie.

Neviem sa rozhodovať, vybrať si tú správnu vec, ktorú treba urobiť alebo povedať. Všetko mi trvá večnosť a potom to ubíjanie sa je ďalšia večnosť sama o sebe. Napriek tomu však rozhodne viem, že dve najhoršie veci na svete si krúžia okolo mojej hlavy.

Dať niekomu možnosť sa rozhodnúť a čakať na rozhodnutie druhého.

Nechceš, aby niekto rozhodoval za teba? Si idiot. Alebo skrytý masochista. Alebo minimálne dostatočne sprostý, pretože zahodiť možnosť v konečnom dôsledku (ktorý vždy príde a vždy bude nakoniec zlý, aj keď by to doňho nikto nepovedal) zvaliť vinu a všetko zlé na druhú osobu je prejav zjavnej demencie. 

No ale potom tiež to skvelo euforické čakanie, kým sa niekto rozhodne urobiť... hocičo. Kým si spraví názor, kým ti povie alebo, čo je horšie, nepovie, čo chce, kým urobí, čo chceš ty... Alebo kým konečne skape.

A preto viva lat prekliate „je to na tebe“, či už na tebe tebe alebo tebe nie tebe.

Čo z toho vyplýva?
a) moja "skvelá nálada"

b) smiech nad poznámkami v mobile (ktorý z toho až tak nevyplýva, ale nikomu to nevadí)

c) pokoj, lebo stále viem, ako sa dýcha, a aplikujem to (pozn.: WCAR – Just Keep Breathing)

d) a....

,,I pokud máš lepru, můžeš stratit své škvrny.“

,,A né pokud si leopard?“

,,To máš jedno.“

,,No to teda nemám...“ Misfits (ten škaredý a ten vtipný)

e) a možno predsa len nádej, že, aj keď sa niekedy cítiš tak zle, akoby ťa niečo držalo dole, máš pocit, že tvoje srdce je kameň, ktorý sa potápa, že dni sú také tmavé akoby ani nebolo mrakov na oblohe... Dokážeš sa nad to povzniesť a nájsť svoju cestu. Môžeš utekať, zmeniť všetky odpovede. A možno len to, v čo budeš dúfať. (WCAR –Hope) Hej, dopriala som si poetickú chvíľku, zabite ma.
Už len čakám, kedy ma udajú z nedovoleného kopírovania ich skvelých textov a kým nebudú vyzerať ako teplí otcovia dobre hudby.

Takže teraz si tak sedím nelegálne v pracovni a zatiaľ, čo sú všetci zbalení... no ja sedím, ako som vravela. Idem preč a neteším sa, ale idem, lebo chcem. Ak to nemá logiku, tak sa zamyslite nad niečím iným a zamýšľajte sa dovtedy, kým vám nebude dávať logiku ani to. Zbohom, zatiaľ.