A tak ja nepripravená rebelujem alebo nechať myšlienky slabnúť v snoch a iné múdre keci

(obrázok!) ktorý mám, ale nie je, lebo som ho neprefotila. A tak.

Neviem, či som už taká vnútorne zdeptaná alebo len pridlho odolávam tomu cukríku, ktorý provokatívne leží na stole. Anyway.

Je ťažšie hľadať negatíva či pozitíva? Ktoré sú viditeľnejšie a tiež, ktorých je viac? Ktorých sa ľahšie zbavíš?

A je to tu. Rozhodovanie.

Neviem sa rozhodovať, vybrať si tú správnu vec, ktorú treba urobiť alebo povedať. Všetko mi trvá večnosť a potom to ubíjanie sa je ďalšia večnosť sama o sebe. Napriek tomu však rozhodne viem, že dve najhoršie veci na svete si krúžia okolo mojej hlavy.

Dať niekomu možnosť sa rozhodnúť a čakať na rozhodnutie druhého.

Nechceš, aby niekto rozhodoval za teba? Si idiot. Alebo skrytý masochista. Alebo minimálne dostatočne sprostý, pretože zahodiť možnosť v konečnom dôsledku (ktorý vždy príde a vždy bude nakoniec zlý, aj keď by to doňho nikto nepovedal) zvaliť vinu a všetko zlé na druhú osobu je prejav zjavnej demencie. 

No ale potom tiež to skvelo euforické čakanie, kým sa niekto rozhodne urobiť... hocičo. Kým si spraví názor, kým ti povie alebo, čo je horšie, nepovie, čo chce, kým urobí, čo chceš ty... Alebo kým konečne skape.

A preto viva lat prekliate „je to na tebe“, či už na tebe tebe alebo tebe nie tebe.

Čo z toho vyplýva?
a) moja "skvelá nálada"

b) smiech nad poznámkami v mobile (ktorý z toho až tak nevyplýva, ale nikomu to nevadí)

c) pokoj, lebo stále viem, ako sa dýcha, a aplikujem to (pozn.: WCAR – Just Keep Breathing)

d) a....

,,I pokud máš lepru, můžeš stratit své škvrny.“

,,A né pokud si leopard?“

,,To máš jedno.“

,,No to teda nemám...“ Misfits (ten škaredý a ten vtipný)

e) a možno predsa len nádej, že, aj keď sa niekedy cítiš tak zle, akoby ťa niečo držalo dole, máš pocit, že tvoje srdce je kameň, ktorý sa potápa, že dni sú také tmavé akoby ani nebolo mrakov na oblohe... Dokážeš sa nad to povzniesť a nájsť svoju cestu. Môžeš utekať, zmeniť všetky odpovede. A možno len to, v čo budeš dúfať. (WCAR –Hope) Hej, dopriala som si poetickú chvíľku, zabite ma.
Už len čakám, kedy ma udajú z nedovoleného kopírovania ich skvelých textov a kým nebudú vyzerať ako teplí otcovia dobre hudby.

Takže teraz si tak sedím nelegálne v pracovni a zatiaľ, čo sú všetci zbalení... no ja sedím, ako som vravela. Idem preč a neteším sa, ale idem, lebo chcem. Ak to nemá logiku, tak sa zamyslite nad niečím iným a zamýšľajte sa dovtedy, kým vám nebude dávať logiku ani to. Zbohom, zatiaľ.