Ale urobila som to pre spomienky. A pre Baltimore.

Čo som robila?
... kreslila si po rukách, zisťovala z sms-iek, kde som, s maniackou zaujatosťou si ničila ušné bubienky, smiala sa na "pičesovi", kaproch, kaprovaní a iných anglicky-vtipných slovách, bola v Pompejách, zistila, že zlo ma nikdy nebude milovať, nasledovala tmu, znepriatelila si dušu aj krv, tancovala v mysli a spievala už, bohužiaľ, nie tak imaginárne. Vdychovala mandarínkovú vôňu malých víťazstiev a prehry nechala potupne kráčať až za vlastným tieňom, viedla rozhovory vo vankúšoch a hrala sa s prstami, tešila sa z vecí, ktoré nikdy nebudem mať, myšlienkami bola vo hviezdach a telo nechala potulovať sa, kde len okolnosti chceli. Kupovala čokoládu všetkým, ktorí ma museli počúvať, aj sebe, porovnávala a prišla na to, že všetko je vo svojej podstate rovnaké, nechala bolesť lúhovať v momentálne pokojnej hlave, až kým nezostala rozmočená a bez chuti... A neumyla si vlasy, mala hlavybolesť, rozfúkala nánosy prachu, z ktorých som zrejme aj chytila alergiu na minulosť a bola príjemne prekvapená... vlastne všetkým, pretože nič, čo bolo dobré buď nezostalo alebo nezmenilo svoju formu.
Ale hej, bolo mi dobre. A myslím, že ešte je.

A tiež sme si s kamoškou založili spoločný blog, lebo... lebo neviem, mali sme chuť na špagety.
http://the-black-strawberries.blogspot.sk/
Tým pádom si zrejme beriem caky-paky a zostanem na dobu len tam, predsa len nemám toľko fantázie na dva blogy.