Denník nádejnej sarkastičky.

Vypisovala som si údaje na prednú stranu diára, inak je pekný, bledomodrý s geometrickým prežitkom jeleňom na obale, a čítala som a tešila sa, aká som bola, keď som bola a nie teraz, keď som. Jahody sú fajn, ale sú dlhé, akési ospalé, neotvorené a... sú to príčiny, prečo sa v tých článkoch už nevidím? Kedysi som písala vtipne, aspoň pre môj interný humor, a tak mi to zachýbalo. Zabudla som. Už nič neprirovnávam k masochistom a nemyslím si, že, čo napíšem, je svätosvätá pravda zoslaná z nebies na moju hriešnu antihomofobickú hlavu. Vlastne som inšie nechcela, len si tak porozprávať, aby bolo všade jasno, že viem, že viete, že nie ste (tu) a ja už tiež nie som (taká). Ale skúsim na sebe zapracovať, alebo... nie? Kupodivu som sa nezmenila za tie dva roky až tak moc a to som si myslela, že som stále lepšia normálnejšia.

viem všetko zbytočné, jem všetko nestráviteľné, počúvam to pre uši neakceptovateľné a rozprávam sa sama so sebou ..... takže som ešte neznesiteľnejšia a zmätenejšia ako test bez možností ABCD

Ale na rozdiel od môjho minulého ja som sa naučila robiť html stránky na prijateľnej úrovni, začala čítať anglické knihy, nechala šatám a sukniam prikradnúť sa do mojej skrine, dozvedela sa o sebe, že o mne vedia len to, že super kreslím, naozaj som kreslila a písala na tričká a našla v sebe trpezlivosť, aby som si neošmákala vlasy hneď za pár sekúnd niekde za rohom vlastnej izby ako žiadostivo-nahnevaný pán Hyde. A v neposlednom rade som sa naučila (a znenávidela) vyjadrovanie tridsaťdvaročného chlapa, ktorý sa chce vcítiť do sedemnásťročného, to celé v českom preklade - Phoebulka, ostopéro, semo tamo.... čo je ten správnenezmyselný koniec.